Článok

Štatistické údaje

Geografická poloha

Z dejín obce

Z dejín farnosti

Sakrálne stavby

Školstvo

Historické zaujímavosti

Osobnosti

Kňazské a rehoľné povolania

Zoznam farárov a správcov farnosti

Zoznam kaplánov

Zoznam farárov a správcov farnosti Vyšný Tvarožec

 

 

Geografická poloha

Nižný Tvarožec leží v nadmorskej výške 420 m n. m, v severozápadnej časti Nízkych Beskýd, v strednej časti údolia Sveržovky, severného prítoku Tople.[1]

 

 

Z dejín obce

Najstaršie osídlenie obce je datované do mladšej bronzovej doby. Z tohto obdobia bolo v katastri obce Nižný Tvarožec na polohe Pivničky odkryté opevnené hradisko tzv. gávskej kultúry.[2]

Prvá písomná zmienka o Nižnom Tvarožci pochádza z roku 1355. Pod názvom Twrous sa uvádza v liste Jágerskej kapituly, ktorá ohraničila pre Tekulovcov panstvo Smilno, ku ktorému bol pričlenený aj Nižný Tvarožec. V písomných prameňoch zo 14. – 16. storočia sa obec vyskytuje postupne pod maďarskými názvami Twrous, Thurospathaka a Alsothwrospathak, ktorých základom je preklad pôvodného slovenského názvu Tvarožec. Názov obce nadobudol v priebehu storočí viaceré podoby: v roku 1355 Twrous; 1412 – 1414 Thurospathaka; 1427 Thwrospathak; 1492 Alsothwarocz; 1514 Alsothwros Pathak; 1538 Also Twrospatak; 1559 Twarosocz Inferiorem; 1567 Alsotouarosccz;[3] 1773 Alsó-Tvaroszcza, Nizna Twarosscza; 1786 Alschó-Twaroszcza; 1808 Alsó-Tvaroscza, Alsó-Tvarócz, Dolní Twarossce, Dolní Twarowce; 1863 – 1882 Aslótvaróc; 1888 Alsótvarosc; 1892 – 1902 Alsótvaroszc; 1907 – 1913 Alsótaróc; 1920 Nižné Tvarožce a od roku 1927 obec nesie terajší názov Nižný Tvarožec.[4]

Nižný Tvarožec bol v 15. – 16. storočí majetkovou súčasťou panstva Smilno, neskôr panstva Makovica a v polovici 16. storočia sa nachádzal v záložnej držbe slobodného kráľovského mesta Bardejov. Koncom 16. storočia patril k stredne veľkým dedinám s prevažne rusínskym obyvateľstvom. V roku 1618 sa v obci nachádzalo okolo dvadsať sedliackych domácností, hospodáriacich na polovičných a menších usadlostiach. Šoltýstvo s mlynom patrilo štyrom domácnostiam.[5] V rokoch 1715 – 1720 hospodárilo v obci pätnásť až dvadsať poddanských domácností. V roku 1828 mala obec 68 domov a 502 obyvateľov. V roku 1900 žilo v Nižnom Tvarožci 405 obyvateľov, v roku 1970 sa ich počet zvýšil na 469.[6] V súčasnosti má obec okolo 496 obyvateľov.

 

 

Z dejín farnosti

Prvá zmienka o rusínskom baťkovi v Nižnom Tvarožci je z roku 1618.[7] Patrilo mu pole a lúky v rozsahu celej sedliackej domácnosti.[8] V roku 1620 tu pôsobil baťko Gregor. 17. novembra 1726 v Kurove za prítomnosti Jána Jozefa Hodermarského OSBM podpísal Matej Chodaba, farár z Nižného Tvarožca, text Zamoščského vyznania viery a akceptoval závery spomenutej synody, ktorá sa konala v roku 1720 v meste Zamošč.[9] Počas vizitácie farnosti v roku 1750 vysvätil biskup Michal Manuel Olšavský OSBM za diakona Jána Chodabu (Glodoba), ktorý mal vypomáhať administrátorovi farnosti. Farár v Nižnom Tvarožci árendoval celú usadlosť za štrnásť florénov ročne. V obci žilo dvesto veriacich schopných spovede a hospodárilo tridsaťdeväť gazdov gréckokatolíckeho vierovyznania, z ktorých každý odvádzal farárovi ročne korec žita a ovsa. Farnosť mala kantora. Chrám Povýšenia sv. Kríža bol starobylý, drevený a mal tri zvony.[10] V roku 1777 bol nahradený novým murovaným chrámom toho istého zasvätenia, pri ktorého výstavbe pomohla kráľovná Mária Terézia.[11] V Štátnom archíve Prešov sú uložené matriky farnosti Nižný Tvarožec vedené od roku 1782. Patronátne právo nad chrámom mala grófska rodina Aspermonthovcov. Liturgia bola v chráme slávená vždy dve nedele po sebe, v tretiu nedeľu sa liturgia slávila vo filiálke.[12] V roku 1821 mala patronátne právo nad farským chrámom Povýšenia sv. Kríža grófska rodina Erdődyovcov.[13]

V roku 1923 veriaci zrekonštruovali farskú budovu z roku 1798. V roku 1934 sa vo farnosti uskutočnili sväté misie, ktorých obnova prebehla nasledujúci rok. Mikuláš Jordan a Alojz Nevický v rokoch 1938 – 1939 obnovili maľby v chráme. Posledným gréckokatolíckym farárom pôsobiacim vo farnosti pred likvidáciou bol Štefan Vojtovič ml., ktorý prestúpil do Pravoslávnej cirkvi a spravoval farnosť do roku 1951. Po ňom tu pôsobili pravoslávni kňazi Alexej Deák (1951 – 1958), Fedor Demčík (1958 – 1959) a Juraj Hric (1959 – 1967).

Po obnove v roku 1968 sa veriacich ujal otec Vojtech Schudich. Nová farská budova bola postavená v rokoch 1979 – 1982 na mieste starej. 15. apríla 1992 bol ikonostas v havarijnom stave predaný Múzeu ukrajinskej kultúry vo Svidníku. V rokoch 1991 – 1994 sa uskutočnila oprava farského chrámu. Vynovený chrám posvätil 18. septembra 1994 prešovský biskup Ján Hirka.

27. september 2015 posvätil protopresbyter Radovan Kuzmiak obnovenú drevenú zvonicu, na ktorej opravu prispelo najmä Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky. Zvonica pochádza z 18. storočia a pravdepodobne ju vybudovali spolu s chrámom. Jej súčasťou sú tri funkčné zvony.

Už v roku 1792 bola súčasťou nižnotvarožeckej farnosti aj fília Vyšný Tvarožec, ktorá bola do 18. storočia samostatnou farnosťou. Jediný známy kňaz Alexej Demjanovič bol v roku 1726 zamagurským archipresbyterom a zúčastnil sa na zasadnutí svojho dekanátu 17. novembra v Kurove pod vedením Jána Jozefa Hodermarského OSBM.[14] Vysvätil ho nezjednotený mukačevský biskup Jozef Stojka OSBM (1690 – 1711) v Marmaroši. Používal zmiešaninu poľského a východoslovensko-rusínskeho (sclavonici) jazyka. V obci žilo šesťdesiat gréckokatolíkov schopných spovede, z ktorých desiati boli gazdami. Starobylý drevený Chrám sv. Kozmu a Damiána s dvomi zvonami mal antimenzion mukačevského biskupa Jána Jozefa de Camillisa.[15] V roku 1903 veriaci dokončili murovaný chrám rovnakého patrocínia, ktorý bol v roku 1923 nanovo zastrešený a v rokoch 1986 – 1987 renovovaný. V roku 1996 tu odhalil vtedajší prešovský generálny vikár Ján Gajdoš pamätnú tabuľu venovanú rodákovi a druhému prešovskému biskupovi Jozefovi Gagancovi.

 

 

Sakrálne stavby

Neskorobarokový Chrám Povýšenia sv. Kríža s klasicistickými detailmi z roku 1777 patrí medzi chrámy tereziánskeho typu. Z architektonického hľadiska ide o jednoloďovú stavbu s polkruhovým uzáverom presbytéria a s loďou rozšírenou dvoma kaplnkami. Veža je situovaná na západnej strane chrámu a zdobia ju nárožné lizény. Presbytérium je kryté plytkou konchou, loď pruskými klenbami. Interiér chrámu je bohato zdobený rokokovými nástennými maľbami zobrazujúcimi svätcov a výjavy z Biblie z roku 1777 od Karola Voluckého. Atypický štvorradový ikonostas namaľoval v roku 1994 Ján Krajňák. V blízkosti chrámu sa nachádza železný neskoroklasicistický náhrobok s plastikou kľačiaceho anjela na polygonálnom podstavci datovaný do roku 1858. Náhrobok bol vyrobený v mukačevskej železolejárskej dielni.[16] V bezprostrednej blízkosti farského Chrámu Povýšenia sv. Kríža sa nachádza drevená zvonica z druhej polovice 18. storočia.[17]

Chrám sv. Kozmu a Damiána vo Vyšnom Tvarožci z roku 1903 je jednoloďový chrám s čiastočne predstavanou vežou zakončenou dvojitou cibuľou a trojramenným krížom. Svätyňu s polygonálnym uzáverom oddeľuje od lode bohato zlátený štvorradový ikonostas z rokov 1909 – 1911 z poľskej ikonopiseckej školy. V chráme sa nachádzajú aj ikony z pôvodného dreveného chrámu z 18. storočia. Nad svätyňou je malá vežička s cibuľou a trojramenným krížom.

 

 

Školstvo

Prvá zmienka o škole pochádza zo zápisu v rukou napísanom evanjeliu v Nižnom Tvarožci. „Túto knihu písal bohabojný sluha Vasko u kňaza Gregora, školu viedol Alexej Popovič roku 1620."[18] Evanjeliár je v archíve farského úradu. Cirkevná škola poskytovala vzdelanie deťom z farnosti až do zoštátnenia po roku 1945. V roku 1940 v škole pôsobili traja učitelia a vyučovali 154 žiakov.[19]

 

 

Historické zaujímavosti

V roku 1831, keď v Uhorsku po prvýkrát vyčíňala epidémia cholery, zahynulo v dôsledku tohto vysoko infekčného ochorenia vo farnosti Nižný Tvarožec devätnásť gréckokatolíckych veriacich (osem mužov, jedenásť žien). Prvý prípad úmrtia na choleru zaznamenali vo farnosti Nižný Tvarožec 27. augusta 1831. Toho dňa skonala na choleru vo veku 55 rokov Anastázia Belejčáková z Nižného Tvarožca. Najmladšou obeťou cholery vo farnosti bol Eliáš Gribus, ktorý zomrel 28. augusta 1831 vo veku jedného mesiaca. Cholere podľahli aj Andrej Serečusa zo Zlatého a Helena Luščivská z Nižného Tvarožca, ktorí zahynuli 29. augusta 1831, resp. 8. septembra 1831 a vo veku 60 rokov boli najstaršími veriacimi, ktorí podľahli epidemickej nákaze. Cholera vo farnosti kulminovala 8. – 15. septembra 1831, v priebehu ktorých zahynulo desať veriacich, z nich štyria zomreli 12. septembra 1831. Poslednou obeťou epidémie bola Anna Andriščaková z Nižného Tvarožca, ktorá zahynula 24. októbra 1831 vo veku dva roky.[20]

 

 

Osobnosti

Jozef Gaganec (* 1793 − † 1875) – rodák, druhý prešovský biskup (1843 – 1875), nositeľ Rádu Františka Jozefa, asistent pápežského trónu (1868)

Thomas Bell (* 1903 − † 1961) − rodák, americký spisovateľ a dramatik

 

 

Kňazské a rehoľné povolania

prešovský biskup Jozef Gaganec (* 1793 – † 1875), Peter Rojkovič (* 1782 – † 1831), Štefan Gaganec (* 1795 – † 1866), Viktor Miroššay (* 1869 – † 1926), Mikuláš Petrik (* 1875 – † 1932), Alexej Miroššay (* 1892 – † 1977), Vladislav Petrík (* 1984), Jana Kaľová CPSI (* 1968)

 

 

Zoznam farárov a správcov farnosti

Gregor 1620, Matej Chodaba 1726, Vasiľ Chodaba 1734 – 1742, Alexej Demjanovič (excur. z Vyšného Tvarožca) 1743 – 1750, Ján Chodaba 1750 – 1782, Ján Hodobay 1782 – 1797, Andrej Hodobay (1) (excur. z Chmeľovej) 1798 – 1805, Michal Demjanovič 1805 – 1827, Peter Rojkovič (* 1782) 1827 – 1831, Ján Petrik (* 1792) 1833 – 1857, Augustín Petrik 1858 – 1890, Augustín Janovič 1890 – 1891, Aurel Petrik (* 1850) 1891 – 1909, Mikuláš Petrik 1909 – 1932, Alexander Čabiňak 1932 – 1943, Eliáš Baláž 1943 – 1948, Štefan Vojtovič (* 1887) 1948 – 1950, Vojtech Schudich 1969 – 1971, Štefan Molčányi (* 1904) 1972 – 1978, Jozef Gduľa 1979 – 2006, Pavol Vaľko 2006 – 2011, Miroslav Gavala 2011 – 2021, Juraj Dnako ml. 2021 -

 

 

Zoznam kaplánov

Augustín Petrik 1849 – 1851, Aurel Petrik (* 1850) 1875 – 1876, Augustín Janovič 1889 – 1890

 

 

Zoznam farárov a správcov farnosti Vyšný Tvarožec

Alexej Demjanovič 1711 – 1750

P. Borza, J. Gradoš, A. Liška - In: Historický schematizmus farností Prešovskej metropolie. Prešov, 2016

 



[1]      KROPILÁK – PISOŇ, Vlastivedný slovník 2, s. 317.

[2]     VIZDAL, M.: Sprievodca pravekom východného Slovenska. Prešov : MPC Prešov, 2003, s. 45.

[3]     ULIČNÝ, Dejiny osídlenia Šariša, s. 424.

[4]     MAJTÁN, Názvy obcí v Slovenskej republike, s. 205.

[5]     ULIČNÝ, Dejiny osídlenia Šariša, s. 217.

[6]     NAGY, Notitiae Hungariae, s. 281; ŠÜLE – ŠÜLE, Encyklopédia miest a obcí Slovenska, s. 685.

[7]     MAREK, Farská sieť Pravoslávnej cirkvi, s. 206.

[8]     ULIČNÝ, Dejiny osídlenia Šariša, s. 217.

[9]     ZUBKO, Gréckokatolíci, s. 22.

[10]     VÉGHSEŐ a kol, Spisy 1750 – 1752, s. 178.

[11]     Schematismus Eperiessiensis 1908, s. 26.

[12]     ZUBKO, Gréckokatolíci, s. 84.

[13]     Schematismus Eperiessiensis 1821, s. 53.

[14]     ZUBKO, Gréckokatolíci, s. 21.

[15]     VÉGHSEŐ a kol, Spisy 1750 – 1752, s. 178 – 179.

[16]     GÜNTHEROVÁ, Súpis pamiatok na Slovensku 2, s. 391.

[17]     http://presov.korzar.sme.sk/c/8139821/drevena-zvonica-vniznom-tvarozci-je-jedna-zmala-zachovanych.html (30.05.2013).

[18]     ПАНЬКЕВИЧ, І. Де наші літописи? In: Пряшевщина. 1950, roč. 6, č. 1 – 2, s. 9.

[19]    AGAP, f. Dekanské vizitácie, 1941, Nižný Tvarožec.

[20]    Matrika zomrelých gréckokatolíckej farnosti Nižný Tvarožec z rokov 1831 – 1875. In: https://familysearch.org/pal:/MM9.3.1/TH-267-12148-6316-87?cc=1554443&wc=MM1Q-12Q: 329646408 (30.05.2013).